Čuduj sa svete, oni ma vzali

Keď si spomeniem na seba pred tromi rokmi po strednej škole, vidím niekoho iného. Bola som rada, že konečne vypadnem z gymnázia, nemala som poväčšine rada ľudí z môjho okolia. Všetkým ľuďom som priradila začiatočnú pozíciu – neznášam vás. Pesimista, mladý hejter, ktorý konečne odchádza na vysokú školu, preč od rodičov. Konečne aj ja uvidím aké je to študovať v Brne a prísť domov kedy sa mi bude chcieť.

Začala som študovať, užívať si párty a svojich nových spolužiakov. Pretože študujem dve školy, svoje dni som trávila len v jednej, či druhej. Bola som odkázaná na iných ľudí, sama som si nevedela nájsť aktivity, ktoré by som chcela robiť. Nevedela som byť sama so sebou. Tak jeden večer sedím pri počítači  a vidím nejakú organizáciu, tak si vravím YOLO, poslala som prihlášku. Čuduj sa svete, oni ma vzali.

Zrazu som sa dostala medzi ľudí, ktorých som predtým vôbec nepoznala. Na začiatku mi robilo veľký problém baviť sa s cudzími. Hanbila som sa len tak prísť a začať s niekým debatu. Začala som pracovať v marketingu, pretože to znelo cool. Naučila som sa pracovať s Photoshopom a vymýšľala som vlastné promo materiály. Po pol roku v AIESEC som dostala šancu viesť svoj vlastný tým. To bol veľký zážitok. Prvá skúsenosť vo vedúcej pozícii. Ako išiel čas, zrazu sa mi otvorila šanca ísť do vedenia pobočky. Vždy som chcela komunikovať s firmami, chodiť na schôdzky a cítiť sa dôležitá. Tu som dostala tú príležitosť. Strávila som jeden úžasný rok ako viceprezident pobočky v Brne a mala na starosti komunikáciu s verejnosťou.

Naučila som sa, že AIESEC ti dáva toľko, koľko ty venuješ jemu. Pre mňa sa moja cesta vtedy neskončila. Rozhodla som sa, že sa vyskúšam prihlásiť na pozíciu prezidenta pobočky. Nebudem klamať, bolo to jedno z mojich najťažších rozhodnutí. Dostala tú príležitosť a je to jeden z mojich najsilnejších, no zároveň i najťažších zážitkov v živote vôbec. Dostala som možnosť viesť pobočku skvelých ľudí, ktorí vidia zmysel v ich práci a majú podobné zmýšľanie a hodnoty.

Nedávno som si porovnala svoje stredoškolské ja s tým, ktoré posledné týždne ráno stretávam v zrkadle. Už sa nebojím baviť sa s ľuďmi, chcem ich spoznávať. Zistila som, že v živote sú oveľa dôležitejšie veci, ako tie, ktoré som riešila kedysi. Som si viac vedomá toho, čo chcem, svojich vlastností, ktoré môžem využiť. Mám v živote hodnoty, ktoré sa už nepodobajú týmzo začiatku vysokej školy. A to je dobre. Viem, že chcem pomáhať iným, chcem robiť veci, ktoré mi dávajú zmysel. Chcem venovať svoje úsilie činnostiam, ktoré sú pre mňa dôležité. Viem, že sa svet netočí len okolo mňa a mojej nepodarenej skúšky, či vzťahu. Dokážem sa postaviť za svoj názor, verejne vystupovať a lepšie zvládať svoje časové možnosti. Chcem sa učiť novým veciam a podporovať druhých. AIESEC nie je ultimátnym riešením na všetky problémy (aj keď to veľakrát vyzerá, že je problém na všetky riešenia), no ukazuje mi tiež, v čom sa potrebujem zlepšiť. A že toho za tri roky nebolo málo.